Požehnanie Betlehemského svetla 2009

Spolu s 500 deťmi sme sa zišli v katedrále na Nitrianskom hrade, aby sme dostali požehnanie pri roznášaní Betlehemského svetla od Nitrianskeho biskupa Viliama Judáka. Neboli, sme tam len skauti, ale i koledníci Dobrej noviny.


Spojenie dvoch akcií, dvoch rôznych organizácií bude mať čoskoro za následok spojenie niekoľko stoviek sŕdc, a to nielen na Slovensku. Veď skauti Betlehemské svetlo zapália v 25 krajinách Európy. A eRkári zase koledovaním rozžiaria očká deťom v afrických krajinách.

Cesta Betlehemského svetla

Na začiatku Betlehemskej štafety tento rok stál trinásťorčný Simon Binder z Linzu. Plamienok z Baziliky Narodenia Pána v Svätej zemi odpálil v sobotu 21. 11. 2009 a spolu s ďalšími 455 pútnikmi ho prepravil do Linzu a Viedne. Od tohto okamihu sa rozbieha betlehemská štafeta, plamienok sa začal šíriť medzi vyše milión ľudí vo vyše 25 krajinách Európy. Na odpálenie plamienka bol Simon nominovaný pre jeho veľkú spoločenskú angažovanosť a ochotu pomôcť. Už od siedmich rokov sa Simon zapája do dobročinnej práce a projektov, pravidelne navštevuje starých ľudí a na Štedrý deň im roznáša Betlehemské svetlo.

Halloween Veľký Cér 6.-7.11.2009

Akcia plánovaná pre novovzniknutý oddiel Golianovo privítala na Céri aj hostí, ktorými boli členovia družiny Vlkov spod Zobora. Tomáš a ja sme ako každý piatok cestovali do Golianova- ale nie na obyčajnú družinovku.nejaký ten čas sme si krátili čakanie na autobus rôznymi hrami, kontrolovaním vecí, rozhovormi s rodičmi. Cesta na klokočinu bola pomerne hladká, no sťažovalo nám ju množstvo „ne-vakovo-balenej“ batožimny detí. Dobrodružstvo naberalo na nepokojoch,keď stúpala vyčerpanosť detí. Blato, zima, šero, hmla... to všetko nám znepríjemňovalo cestu na chatu.


Po úspešnom príchode sme spolu s Tomášom chceli prichystať deťom dumku a navodiť tak tajomnú atmosféru doplnenú vonnými tyčinkami a sviečkami, no pri zapaľovaní sviečok nás prekvapil zvláštny buchot. Krik, vreskot a vyľakané tváre boli reakciou na vetu „ To budú duchoviaaaa! “, samozrejme nebol to nikto iný ako družina Vlkov.

Po zoznámení členov všetkých družín boli všetci skauti rozdelení do družstiev, kde mali každý svojho patróna: Paťa, Tomáša alebo mňa. Úlohou každého družstva bolo zachrániž naše stratené duše všakovakými spôsobmi: Prvou etapou bola úloha, v ktorej malo každé družstvo nazbierať čo najviac dreva. Na prekvapenie všetkých troch radcov deti s radostnou húževnatosťou a súťaživým duchom behali po okraji lesa a zbierali drevo. Suverejným víťazom sa stalo moje (Smíšine) družstvo. Zatiaľ, čo Tomáš s Patrikom chystali drevo ja som sa s deťmi hrala drobničky, pri ktorých sme sa dobre zabavili.

Druhou etapou bola hra bludičky, ktorú sme z bezpečnostných dôvodov zorganizovali na lúke v miernej hmle. Detský smiech sa ozýval medzi stranami lesov ešte dlho kým všetci nazbierali na papiere podpisy od troch hľadaných radcov. Vyhodnoteniu predchádzala módna prehliadla masiek – Slovensko hľadá SUPERKÁRA, kde boli jednotlivci odmenení vo viacerých kategóriach. V neskorých hodinách pokračoval program drobničkami, pretovšetkým hrou sardinky ktorou sme aj zakončili večer. Plánovaná dumka však bola pre pokročilý čas zrušená, no deti si ju nahradili rozhovormi o uplynulom dni a postupne zaspali.

Nadránom som sa presvedčila o tom, že deti z Golianova majú nevyčerpateľnú energiu. V skorých ranných hodinách nás prekvapili a dobrovoľne vstali!!! Ohúrení tým, že pre nich nepatrí nepísané pravidlo, že každý rád spí čo najdlhšie, im napokon Tomáš pripravil neľahkú, no zato zábavnú rozcvičku na hornej lúke. Postupne sa všetci najedli, spoločne upratali a prichystali sa na odchod. Keďže jedno dievčatko nemalo dobre vybavenú obuv, zdržali sme sa hľadaním suchých /špinavých/ ponožiek a nejakých igelitových vreciek ako ochranu proti premočeniu. Tento deficit času sme sa snažili vyrovnať celou cestou z céru, čo deti skutočne unavilo a prejavil sa aj nedostatok spánku. Radcovia boli zničení nosením batožiny detí a deti z rýchleho pochodu. Napokon všetko dobre dopadlo a vďaka jednej mamičke sa nám podarilo aj autobus do Golianova stihnúť. Zmorení, vyčerpaní ale šťastný, že akcia dopadla dobre a nikomu sa nič nestalo. Snáď to bude tradíciou :-)

Ďalší článok z tejto akcie tu

Los Cibulos Cibajkos – Ondro daj si bobríka 2009

Dňa 1.8.2009 sa 23.zbor NITRAVA vybral do tábora menom „LOS NITRAVOS.“ Tento názov je súčasťou skvelej celotáborovej etapovky, ktorá sa začala hneď v prvý deň. V rámci tejto etapovky sa skauti, skautky a vĺčatá rozdelili do troch miest a vlastnoručne vymyslenými názvami: LosPíp Buenos, Divokozapadnutí a Ufoplesk. Tieto tri mestá súťažili celý tábor ako tím a spoločne zbierali drevá, železá, a za uprataný stan „ masá“ . Čo znamenalo, že obyvatelia stanov si ich aspoň ako tak upratovali. A mali na to aj iné motivácie ako: kúpanie v potoku. Aj keď ich zopár v potoku skončilo ako skautov tak aj roverov.


Etapovky boli rozdelené na každý táborový deň (okrem návštevného) a vždy ich bolo niekoľko. Keby mám teraz opisovať každú jednu etapovú hru tak napíšem román . takže spomeniem len zopár takých zaujímavých alebo takých čo deti najviac bavili. Prvá, ktorá ma hneď napadne keď si spomeniem na etapové hry je „kradnutie zlata šamanovi Drinovi“. Bolo to večer, keď už bola tma, a mali sme za úlohu prejsť istý úsek so zapáleným kahancom bez toho aby nám ho Šaman sfúkol keď videl, že sa hýbeme. Mne osobne sa veľmi páčila hra „slepý barman“ pri ktorom sme sa veľmi nasmiali a zistili, že keď sa niekomu povie „a teraz to vylej“ on to tam fakt vyleje.
Jednoduchý začiatok, ale komplikované riešenie mala etapa, ako sa našiel mŕtvy človek na lesnej cestičke a my sme museli zistiť prečo. A tak sa začalo pátranie. Tímy behali cez celý tábor, lúku, k potoku a spať. Bolo to fyzicky namáhavé, ale pre niektorých aj psychicky. Bolo ich ešte veľa a ako som už povedala, opísať všetko by trvalo večnosť, každému sa páčila iná a dúfam, že takto pri čítaní si na ne každý spomenie a znova sa nad tým usmeje .
K etapovke patril aj napríklad obchod s názvom „Divoký Bill a syn“ kde sme si mohli kupovať koľajnice za drevá, železá a peniaze a prípadne dokupovať suroviny, ktoré sme potrebovali. Výnimočný večer s názvom „Los Talentos“ bol plný mladých talentov a spomedzi toľkých talentovaných ľudí porota vybrala tanečníkov ako víťazov.
Keď už spomínam hudbu, tohtoročný tábor bol plný gitaristov, ktorý sa vyžívali v hraní na svoje gitare, keď mali čo i len 5 minút voľného času.
Čo sa týka prepadov, tento rok sme mali len jeden a aj to vlastnenecký .
Ešte spomeniem zopár luxusných inovácií ako napr. : saunu, ktorá mali česť vyskúšať len niektorý z tábora. Na predposledný večer si naši rovery pripravili táborák, ktorý sa niesol v duchu vyhlasovanie TopTenov ako napríklad: TopTen Úsmev, Hláška, Služba v kuchyni, Smiech,...
Na záver len zhrniem, že to bol tábor plný smiechu a plaču, radostí aj starostí, zábavy a sem-tam aj trošku nudy, vytrvalosti a neuveriteľnej vyčerpanosti ( aspoň z mojej strany).
A dúfam, že všetci sa tak tešíte na ďalší ako ja.

Tortová družinovka Golianovo

Ako ste si mnohí mohli všimnúť, od septembra tohto roku sa nám zbor začal pomaličky rozrastať o nový oddiel- oddiel Golianovo. Družinovky pod vedením Benina, Sekiho a Smíši sa konávajú každý piatok od 15,00 -17,00 na ihrisku v nemalých počtoch a pomerne bojových podmienkach, ktoré sa však rýchlo menia na zapožičanú klubovňu v kultúrnom dome.


Spočiatku nebolo ľahké vymyslieť program na prvé družinovky, no po zoznámení s deckami sa všetko zmenilo a povinnosť sa stala zábavou aj pre nás- začali sme hrávať hry, diskutovať na rôzne témy a riešiť bláznivé nápady. Posledná družinovka však bola niečím výnimočná- ako radcovská posila sa dostavil nielen Drgo ale aj Bahela, ktorí hrami obohatili program tzv. Tortovej družinovky. Večer pred družinovkou som vytiahla ten časopisový recept na muffíny a zase piekla, čo nebolo na škodu. Deti mali veľkú radosť nielen zo sviečok, ktoré sa len tak jednoducho nedali sfúknuť, ale aj z množstva jedla a sladkosti, ktoré nám starostlivé mamičky poslali (za čo im veľmi pekne ďakujeme!!!). Myslím, že ak sme sa dobre nenajedli tak sme boli minimálne dobre zababraní od šľahačky. Potom sme si zahrali balónovú naháňačku, ktorú nám však pokazil futbalový trávnik tým, že balóny popraskal skôr, ako na ne stihol niekto stúpiť- no hry ako hututu a zrkadlenie nám nepokazil ani silný vietor. Lúčili sme sa ako vždy úsmevmi a s dobrou náladou.

Pozvánka ukrytá v texte, alebo ako bolo v sobotu

Otváram oči po niekoľkých hodinách spánku. Vidím ten najšedší deň za posledný mesiac. S jedným okom zalepeným vytočím Žiletkovo číslo a uisťujem sa, že existuje aj mokrý MOKRÝ variant... Stretnutie starcov zasa po pol roku. Teším sa už od pondelka a teraz ma unavené ráno klincuje do postele....


Na parkovisku vidím Gándhiho auto. O chvíľu pristaví Iva. Čakáme v autobusovej zastávke na ďalších a začína debata kto, čo, ako, novinky, udalosti, komentáre...Už je tu aj O.V. Ááá tatino Ivor je tu. Posledných niekoľko minút, kým Bebu a Lili zabezpečí pred dažďom, vetrom, líškami... Alternatívou oproti šľapaniu na Zobor ponorený do hmly je „garzónka“- záhradný domček u Bencovcov. Zuzku ani Žilďa prehovárať netreba. Keď zodpovedný tatino povie, že by šiel hore...nenecháme sa zahanbiť pred Bebou a Lili, ktorej pohľad by nám nedovolil odporovať...

Vlastne prší menej, rozbieha sa príjemná debata a Beba nás vedie do kopca...diskusné Hmla_nad_Nitrouskupinky sa premiešavajú a koniec koncov si ani neuvedomujem, že je chmúrne a mokro. Dobiehajú nás Katka a Miro...Hej hej, aj Miro je už hrdý tato, ale Max si na prvý skautský výlet ešte počká. Z pyramídy nás skoro sfúklo, mesto nie je vidno ani náhodnou náhodou, tak kráčame k chate. Peťovka sa mi nedá odomknúť. Žiletkovi zámok povoľuje, to ako naschvál...Nebola som tu ani nepamätám. Niektorí ju v novom prevedení starom 5 rokov ani nevideli. Zbodli sme desiatu, slečny Svetlanské sa vyjašili a otáčame to predsa len na garzónku. Zostup sa mi zdá veľmi rýchly, asi vďaka debate babskej frakcie...

Napriek tomu, že je zima, usadili sme sa pred garzónku za stolík. S O.V. sa obaľujeme dekou, Zuzka nám nesie kávu a Miro sa už chytil ohňa. Ražniči nemôže chýbať. Už je s nami aj Likér a Katka. Bavíme sa akoby sme sa videli naposledy včera...(s niektorými sa vídam, ale niektorých som nevidela aj rok). Naše životy sú už v mnohom iné, niektorí pracujú, iní sa ešte stále môžu pýšiť študentským ISICom. Je to asi ako na stretávke zo strednej školy. Tí čo chcú prídu, a strávený čas neľutujú. Príjemný deň, som rada, veľmi rada, že som vstala. Vyspím sa večer. Alebo zajtra. Alebo... Katka ma vykladá pred domom. Ju uvidím tento týždeň zasa. Kedy ostatných? A kedy tých čo neprišli... Možno ešte tento rok pod jedličkou na námestí. Dávam Vám len chrobáka. Niekedy v nedeľu podvečer...Hm?

Jasenovo – Idem domov 2008

Je piatok večer, ale iný ako ostatné piatkové večery. Plný očakávania a obáv. Nervózne balím posledné tričká a premýšľam, kam do plného vaku napchám spacák s karimatkou?! Zúfalo čítam zoznam vecí. Pozriem na posteľ, pohľadom prejdem po počítači, a zamierim k mobilu ..., predstava, že budem najbližších 16 dní bez týchto vecí mi rozbehla zimomriavky po chrbte.


V sobotu nadránom mnou niekto zatrasie: “Vstávaj, lebo zmeškáš vlak!“ Pozriem na hodinky 8:00 ! Asi si budem musieť švihnúť. Polhodinu nato už sedím v Nitre na vlakovej stanici a ospalým pohľadom hľadám nádejnú skupinku asi 30 ľudí – skautov. Príchod Pepa a Sirky nás všetkých prinútil zdvihnúť vaky, naposledy objať mamy a nastúpiť do vlaku. Cesta bola zdĺhavá a únavná, bodaj by nie- všade veľa ľudí, chaos a nejeden prestup... naša konečná bola vlaková stanica v Kľačne. Tam nás čakal Gándhi s Ivanom a dvoma krásnymi prázdnymi autami, ktoré čakali len a len na našu batožinu. Nasledujúcich 20 minút sme kráčali odľahčení od vakov, cez dedinku Jasenové, neskôr po lesných cestičkách až k táboru. Na prvý pohľad celkom obyčajná lúka z jednej strany les a z druhej malý potôčik. Na príkazy roverov sme si dvojice začali stavať svoje stany a následne postele.

Stavanie stožiaru a nástenky, prvý nástup, zoznamovanie sa (pre mňa) s novými ľuďmi, neporiadok vo veciach, prvý krok do potoka, umývanie ešusov ,drobničky ... to všetko a veľa iného bolo náplňou prvých dní. Neskôr začala dni vyplňovať aj etapovka, ktorá sa niesla v duchu rôznych národností. Tábor bol rozdelený do dvoch družstiev- Pravý a Ľavý, čo záležalo od toho na ktorej strane stanu ste spali. Asi nikto nezabudne na stavanie iglu, vystúpenia samurajov a gejší, na Vilomeniny, či na jedenie s čínskymi paličkami. Súčasťou etapovky bola aj hra „Menil dedko menil“, úlohou bolo ísť do dediny len s jednou zápalkou a do tábora priniesť čo najcennejšiu vec. Ľudia v dedine nám dali za zápalku všeličo - od klincov a makovičiek cez knihy a pneumatiky až po spätné zrkadlá z traktorov, telefóny, hrnce či krompáče... Etapovka celkovo skončila víťazstvom pre Pravých (bodovo 5:2) .

Počasie nám prialo takmer celý tábor. Slnko, ktoré svietilo po väčšinu času nám umožnilo zahrať si nielen čambrlu a hututu, ale aj absolvovať túru. Spoločne sme vyšli na Žibrid ,kde sa väčšina z nás vrátila do táboriska a zvyšok sme pokračovali na zrúcaninu Súľovského hradu, kde sme prenocovali pod holým nebom. Západ žiariaceho slnka a neobyčajná dumka spravili tento zážitok pre mňa nezabudnuteľným. Cesta naspäť sa mi zdala oveľa jednoduchšia a kratšia. Náš príchod do táboriska sprevádzal jemný dážď, ktorý s nami pobudol pár dní.

Nočné stráže boli až na pár výnimiek, kedy si chlapci máčali pršteky a jazýčky popálené karamelom v potoku, celkom úspešné. Pre mňa boli nočné stráže niečím neobyčajným, pri každom prasknutí halúzky alebo šuchnutí lístia či nejakého zvláštneho zvuku som sa strhávala, behala okolo tábora s baterkou ako splašený králik a hľadala nádejných prepadlíkov. Zopár prepadov bolo úspešných, zopár nie...

Posledné dni nám uplynuli ako voda, ani sme sa nenazdali a bol čas zbaliť ruksaky. Skladanie stanov, hangáru, zvonu, típka... všade bol menší chaos. Zo stanov sa pravidelne ozývalo: „Nevideli ste moju druhú tenisku? Nevieš kde sú moje tepláky?“ , no väčšinu vecí sme skôr či neskôr ponachádzali. Nasledovali posledné objatia, stisky rúk a odchod na vlak. Časť tábora však ešte ostala na lúke, balila stany a nakladala posledné veci. Cesta domov nebola ani kratšia ani dlhšia. Vaky sme neniesli o nič ťažšie a ani ľahšie. Každý z nás si však odniesol množstvo zážitkov, spomienok a nezabudnuteľných chvíľ. Neviem ako vy...ale ja každý deň spomínam ako nám bolo super a už sa nemôžem dočkať ďalšieho tábora :-)) .

Fotky z tábora nájdeš vo fotogalérii.

Ďalšie články...