Jasenovo – Idem domov 2008
Je piatok večer, ale iný ako ostatné piatkové večery. Plný očakávania a obáv. Nervózne balím posledné tričká a premýšľam, kam do plného vaku napchám spacák s karimatkou?! Zúfalo čítam zoznam vecí. Pozriem na posteľ, pohľadom prejdem po počítači, a zamierim k mobilu ..., predstava, že budem najbližších 16 dní bez týchto vecí mi rozbehla zimomriavky po chrbte.
V sobotu nadránom mnou niekto zatrasie: “Vstávaj, lebo zmeškáš vlak!“ Pozriem na hodinky 8:00 ! Asi si budem musieť švihnúť. Polhodinu nato už sedím v Nitre na vlakovej stanici a ospalým pohľadom hľadám nádejnú skupinku asi 30 ľudí – skautov. Príchod Pepa a Sirky nás všetkých prinútil zdvihnúť vaky, naposledy objať mamy a nastúpiť do vlaku. Cesta bola zdĺhavá a únavná, bodaj by nie- všade veľa ľudí, chaos a nejeden prestup... naša konečná bola vlaková stanica v Kľačne. Tam nás čakal Gándhi s Ivanom a dvoma krásnymi prázdnymi autami, ktoré čakali len a len na našu batožinu. Nasledujúcich 20 minút sme kráčali odľahčení od vakov, cez dedinku Jasenové, neskôr po lesných cestičkách až k táboru. Na prvý pohľad celkom obyčajná lúka z jednej strany les a z druhej malý potôčik. Na príkazy roverov sme si dvojice začali stavať svoje stany a následne postele.
Stavanie stožiaru a nástenky, prvý nástup, zoznamovanie sa (pre mňa) s novými ľuďmi, neporiadok vo veciach, prvý krok do potoka, umývanie ešusov ,drobničky ... to všetko a veľa iného bolo náplňou prvých dní. Neskôr začala dni vyplňovať aj etapovka, ktorá sa niesla v duchu rôznych národností. Tábor bol rozdelený do dvoch družstiev- Pravý a Ľavý, čo záležalo od toho na ktorej strane stanu ste spali. Asi nikto nezabudne na stavanie iglu, vystúpenia samurajov a gejší, na Vilomeniny, či na jedenie s čínskymi paličkami. Súčasťou etapovky bola aj hra „Menil dedko menil“, úlohou bolo ísť do dediny len s jednou zápalkou a do tábora priniesť čo najcennejšiu vec. Ľudia v dedine nám dali za zápalku všeličo - od klincov a makovičiek cez knihy a pneumatiky až po spätné zrkadlá z traktorov, telefóny, hrnce či krompáče... Etapovka celkovo skončila víťazstvom pre Pravých (bodovo 5:2) .
Počasie nám prialo takmer celý tábor. Slnko, ktoré svietilo po väčšinu času nám umožnilo zahrať si nielen čambrlu a hututu, ale aj absolvovať túru. Spoločne sme vyšli na Žibrid ,kde sa väčšina z nás vrátila do táboriska a zvyšok sme pokračovali na zrúcaninu Súľovského hradu, kde sme prenocovali pod holým nebom. Západ žiariaceho slnka a neobyčajná dumka spravili tento zážitok pre mňa nezabudnuteľným. Cesta naspäť sa mi zdala oveľa jednoduchšia a kratšia. Náš príchod do táboriska sprevádzal jemný dážď, ktorý s nami pobudol pár dní.
Nočné stráže boli až na pár výnimiek, kedy si chlapci máčali pršteky a jazýčky popálené karamelom v potoku, celkom úspešné. Pre mňa boli nočné stráže niečím neobyčajným, pri každom prasknutí halúzky alebo šuchnutí lístia či nejakého zvláštneho zvuku som sa strhávala, behala okolo tábora s baterkou ako splašený králik a hľadala nádejných prepadlíkov. Zopár prepadov bolo úspešných, zopár nie...
Posledné dni nám uplynuli ako voda, ani sme sa nenazdali a bol čas zbaliť ruksaky. Skladanie stanov, hangáru, zvonu, típka... všade bol menší chaos. Zo stanov sa pravidelne ozývalo: „Nevideli ste moju druhú tenisku? Nevieš kde sú moje tepláky?“ , no väčšinu vecí sme skôr či neskôr ponachádzali. Nasledovali posledné objatia, stisky rúk a odchod na vlak. Časť tábora však ešte ostala na lúke, balila stany a nakladala posledné veci. Cesta domov nebola ani kratšia ani dlhšia. Vaky sme neniesli o nič ťažšie a ani ľahšie. Každý z nás si však odniesol množstvo zážitkov, spomienok a nezabudnuteľných chvíľ. Neviem ako vy...ale ja každý deň spomínam ako nám bolo super a už sa nemôžem dočkať ďalšieho tábora :-)) .
Fotky z tábora nájdeš vo fotogalérii.