Skautský tábor 2006
Je piatok 28. júla a všetci skauti a skautky z 23. zboru Nitrava a 144. zboru posolstva B.P. Vráble sa už tešia na tohtoročný letný tábor Cibajky 2006. Neviem ako vy, ale ja som bola strašne nervózna a do poslednej minúty som si kontrolovala či mám všetko...
Prišiel deň D. Stretnutie bolo 8:15 na vlakovej stanici Nitre. Cesta trvala asi 2 hodiny. Po dlhej ceste sme konečne dorazili na miesto. Museli sme však ešte čakať, lebo tí, čo tam boli pred nami sa ešte nezbalili. A tak všetci buď oddychovali, jedli alebo hrali futbal. Keď už odišli pre nás sa začala robota. Mali sme postaviť stany, kde budeme spať, jedálensky stan kuchyňu a tí-pí. Tento deň bolo strašne teplo. Keď sme mali všetko postavené, každý si odfúkol. Aj keď to teplo, bolo stále lepšie ako počasie v ostatných dňoch. Neskôr sa slnko objavilo len sem tam.
Cez ďalšie dni sme ešte postavili bránu a nástenku. Väčšiu časť dňa sme hrali rôzne hry ako napríklad čambrlu, rozťahovanú, alebo rôzne naháňačky. Samozrejme konali sa aj také hry, ako že sme sa rozdelili do indiánskych kmeňov a v rámci nich sme plnili všelijaké úlohy.
Najväčší zážitok bol asi pre všetkých, keď sme išli spať ako sa hovorí "pod holé nebo". Keď sme vyrazili bola už tma. Všetci sa balili čo najrýchlejšie a tak, aby mali všetko a nič si nezabudli. Lebo ak si zabudnete spacák, alebo povedzme bundu verte mi, nie je to sranda.
Celú cestu do dediny sme mali ísť tak, aby nás nik nevidel a nezbadal. Večer sme mali jednu úlohu a to, aby sme o polnoci na cintoríne našli najstarší hrob. Cintorín sme síce našli, ale bolo tam plno ľudí (v skutočnosti takých podnapitých chalanov) a keďže nás nemal nikto vidieť museli sme to odvolať. Medzitým sme ochutnali surové kukuričky, ktoré sú fakt dobré.
Potom nastal čas pobrať sa do postele (ha, ha veď viete ako to myslím). Našli sme si miesto za dedinou blízko pri lese. Nevstávali sme moc neskoro. Naraňajkovali sme sa, pobalili a išli sme znova do dediny. Na deň sme dostali niekoľko úloh a to sú:
- povedať do rozhlasu niečo a skautingu
- podojiť kravu (kozu)
- pomôcť nejakému obyvateľovi
Popri tom sme si zahrali aj hru "Menil dedko menil". Pointa tejto hry je taká, že sme mali vymeniť čo najväčšiu vec. Veľmi sme sa pritom zabávali a nakoniec nám ostal starý bicykel, ktorý Brian pomenoval ako Žofka. Najťažšie zo všetkého bolo to dojenie. Aj keď by ste si mysleli, že na dedine má nejeden kravu (príp. kozu), tak by ste sa mýlili. Nejaké kozy sme našli na neďalekom salaši, no ani len chytiť sa nám ich nepodarilo, nieto ešte podojiť. Keď sme sa vracali, ešte sme nejaké našli, ale všetci sme sa ich báli a tak z podojenia nebolo nič.
A pravdaže mali sme aj niekoľko prepadov. Myslím, že stráže boli v celku úspešné.
Keď nastal návštevný deň, tábor sa premenil na nejakú prestupnú stanicu, kde neustále niekto prichádzal i odchádzal. Väčšina rodičov so svojimi deťmi sa išli najesť do neďalekého salaša, ktorý niesol názov "Kostrín" Večer sa konečne tábor zmenil z prestupnej stanice na náš tábor.
Konala sa aj celodenná túra. Tento rok to bola túra na Javorov vrch. Keď sme konečne dorazili do tábora, všetci boli nenormálne unavení a vyčerpaní. Aj ten najmenší otlak čo sa vytvoril sme cítili ako ten najväčší otlak na svete.
Ako každý rok, tak aj tento si niektorý z nás spravili nováčikovskú skúšku a skautský sľub. Boli to chalani z Nitry, z družiny "Netopiere" a jedno dievča z družiny "Pripínačky".
Všetkým nám bolo perfektne, aj keď nám počasie neprialo. Dúfame tiež, že sa to bude opakovať ešte dlhé roky.