Aby to parom páral...

Hlboko obdivujem vždy pripravených ľudí. Ľudí ako napríklad taký Žiletka. Nie, nemám potrebu sa mu nejakým spôsobom pripomínať (tí slušnejší ľudia by povedali pchať sa mu ...), ale povedzme si to narovinu a otvorene, Žildo je človek, čo má všetko pod palcom.

Všetko pekne prerátané, premyslené, vykalkulované, s obdivuhodnou trpezlivosťou obehnuté a preskúmané. Ešte aj v noci (to viem len z počutia), aj v noci je ochotný vstať z postele (ani keby ma na nože brali) keď dostane dobrý nápad, aby si ho hneď zapísal a uložil do svojho povestného „nápadového“ šuflíku. Aby to parom páral, pripadám si pri ňom prinajmenšom ako neschopák.

Nemôžem povedať, že by ma nenapadali nápady. Prepadajú ma moc často a určite je mnoho z nich aj dobrých. Som však lenivý sa nimi zaoberať a nebodaj ich niekde uskladňovať. Buď to vybavím okamžite a hneď alebo asi neboli až také dôležité. Nikdy v živote som nepočítal voľné minúty na mojom mobilnom telefóne. Nikdy som neobehal polovicu mesta, aby som zistil, či nemajú rovnakú kvalitu v inom obchode za nižšiu cenu. A rozhodne nikdy som nečakal, kým moju vysnenú vec zlacnia. Obdivujem takých ľudí čo to dokážu. Dokážu proste „čakať“ na svoj čas. Moja pani manželka mi občas hovorí, že takmer všetky moje nápady sú dosť drahé a pod stromček preto asi dostanem guľu na nohu, keď ma zas prepadne nápadová a následne nakupovacia mánia. Ani neobdivujem to, koľko takí ľudia ušetria (a rozhodne ušetria dosť), ale obdivujem to, že pri svojom rituále nájisť čo najlepší kompromis medzi cenou a kvalitou stretnú mnoho nových ľudí, mnoho nových produktov a hlavne – čo by bolo pre mňa najdôležitejšie - mnoho „obkľukových mechanizmov“ – ako sa k rovnakému výsledku dopracovať inou cestou.

Uvediem príklad. Ivor (to znamená ja) zatúžil po novom diári. Dobrý diár nie je rozhodne korunová záležitosť a nie je to ani tisíckorunová zálažitosť. Doteraz som používal digitálny Palmtop (vreckový počítač). Rozhodol som sa však, že papier znesie všetko a klasický papierový plánovací systém je lepší. Žiletka ku mne prišiel o týždeň na návštevu a len sa sucho opýtal „Už si si tú hračku kúpil?“ Nijakú inú odpoveď ako „áno“ ani neočakával. Už je chudák zvyknutý (čo sa nedá povedať o mojej pani manželke, chichichi). Ja proste idem do obchodu, vyberiem si, zvážim, či mám na to dosť koruniek a ihneď kúpim. Potom už o svojej voľbe nepremýšľam. Digitálny Palmtop som potom daroval bráškovi. Čo by urobil Žiletka? Ešte pol roka by bol spokojný s digiťákom, medzitým by obehával obchody, surfoval po internete a už vidím, ako by sa mu krútili tie pomyselné kolieska v hlave. Pravdepodobne by prelistoval mnoho plánovacích systémov, kým by zvážil, že práve „TEN“ je to pravé orechové. A nakoniec? Kúpil by si karizblok a plánovací systém by si urobil doma „na kolene“ podľa vzoru, ktorý sa mu páčil v obchode. Aby to parom páral, koľko ušetril....

Alebo také vianočné nákupy. Všetci to poznáte. Strašná kopa ľudí v každom obchodnom centre, všetci sa tam mrvia, dýchajú, kašlú a niektorí kradnú. Aj tak snáď nikto do poslednej chvíle nevie, čo by svojim blízkym na tieto Vianoce kúpil. Proste tam behajú ako zmyslov zbavení šialenci a vymýšľajú. Pletú sa pod nohy, nadávajú, narážajú košíkmi... hrúza a strach. A ten národ pri pokladni. Už teraz mám hrúzu z tej snáď nekonečnej rady, čo si tam budem musieť 24. decembra doobeda vystáť. Čo na to Žiletka? S kľudom angličana otvorí šuplík a vytiahne z neho úhľadne vypracovanú tabuľku, ktorú si založil tesne po posledných Vianociach. Zaznačoval do nej počas celého roka, komu z jeho blízkych by sa tak čo pod stromček hodilo. Pravdaže, polovičku nákupov už má dávno za sebou. Múdro využíval všetky zľavy počas predchádzajúceho roka na sezónny tovar. Už len kúpi to, čo ešte nemá odškrtnuté a má... po probléme s vianočným nákupom. Ja sa budem s tým pachtiť ešte 24. decembra doobeda a to by v tom parom nebol, keby to tak nebolo... Čo ma však najviac rozčuľuje je to, že takto je to so všetkým. Každé Vianoce si hovorím, že si založim podobnú tabuľku na darčeky na budúci rok... a nič. Po každej spovedi si poviem, že najbližšie pôjdem najneskôr o mesiac... a nič. Veď kto by si pamätal všetky svoje hriechy za predchádzajúce, vždy najmenej polročné obdobie??? Rozhodne niesom svetec, takže je toho vždy celá kopa. Taktiež si vždy hovorím, že nápady pre novú firmu si budem zapisovať na jedno miesto... a prd. Nič z toho sa mi nedarí.

Snaha je, nápady sú, ale lenivosť je rozhodne aspoň v mojom prípade väčšia. Okoľko som mohol mať život jednoduchši a menej nákladný, keby sa mi to raz podarilo prelomiť. Vždy si však sám pre seba poviem, že lenivosť je predsa matkou evolúcie, bez nej by to nešlo. Veď keby človek nebol lenivý nosiť veci na chrbte – doteraz by sme nemali koleso. Keby človek nebol lenivý prejisť z bodu „A“ do bodu „B“ pešo alebo na chrbte nejakého zvieratka – doteraz by sme sa nedopracovali k moderným dopravným prostriedkom. A keby človek nebol nenivý kúpiť si na pošte známku, olízať ju, nalepiť, zabaliť list do obálky a na ňu napísať adresu ... a potom ju ísť von do tej krutej zimy vhodiť do poštovej schránky a čakať, kým mu prijde odpoveď od adresáta – doteraz by asi nevymysleli emailovú komunikáciu.

Keď sa to tak v hlave snažím zhrnúť a zrátať .. asi na mňa lezie nejaka nevoľnosť. Aby to všetko parom páral, hlavne tú zavisť voči ľuďom, co dokážu byť aspoň trocha NEleniví. A tak ma napadá, ďalšie moje hriechy sú na svete. Lenivosť a závisť. Dúfam, že aspoň na tieto nezabudnem keď pôjdem najbližšie na spoveď.