• Úvod
  • Kronika
  • Fijú, fijú, toľko srandy Modoš 2007... Dobré ne?

Fijú, fijú, toľko srandy Modoš 2007... Dobré ne?

Letný stanový tábor, akcia to dlho očakávaná, pretože takéto vyvrcholenia skautského roka sa nám neponúkajú každý deň. Tento krát sa mal konať v lokalite Modoš za obcou Hostie, v okrese Zlaté Moravce. Všetci skauti, skautky, vĺčatá či včielky už od konca školského roka túžobne vyškrtávali políčka v kalendári a čakali na deň odchodu – 21. júl.


No nemôžem povedať, že aj my starší, vyše 15 - roční, čiže roveri, sme sa na tábor netešili, práveže sme boli nabudení o to viac, lebo sme pre menších už od začiatku júla pripravovali bohatý program, pri ktorom sme aj my sami chceli „byť tým deckom“, ako sme si hovorievali, keď už sme vedeli čo bude čakať tú mladšiu generáciu. A to sa teda mali na čo tešiť, veď tri programové porady hneď po sebe hovoria za všetko...

Dni príprav nám ubehli ako voda a... „Už je to tu.“ povedali sme si 20.júla pri našej klubovni v CVČ na Hôrke, kde sme sa stretli všetci starší chalani ako táborový „predvoj“. Veď niekto predsa musel naložiť a vyložiť výbavu, na mieste postaviť základné veci ako hangár, nejakých prvých pár stanov, saunu a aj také latríny (však sme v prírode, nie?). Hneď po príchode na miesto sme sa jemne pobavili na kúdole dymu, ktorý stúpal z karavanu nášho zborového vodcu Gandhiho, ktorý akosi pozabudol na to, že aj na karavane bývajú ručné brzdy, ktoré treba uvoľniť. No čo už, stáva sa aj v lepších rodinách, ale smiech nás čoskoro prešiel pri predstave toho, čo ešte treba porobiť. Určite nebude nikto z nás zapierať, keď poviem, že večer sme boli uťahaní jak také kone, narobení a zničení, takže po krátkej saune (akože za odmenu) sme si vďačne ľahli spať.

No a nastal Deň D – 21.júl. Okolo poludnia sa do rozostavaného tábora dovalilo asi zo dvadsať nadšených detí - mladých skautov a skautiek. Za pár chvíľ postavili všetky ostatné stany, pomohli nám dokončiť niektoré tie základné stavby, ktoré sme dokončovali od skorého rána, a tábor už konečne vyzeral ako sa na taký skautský tábor patrí. V priebehu ďalších dvoch dní sme sa teda už len „hrajkali“ s dokončením takých stavieb ako je stožiar, veľký indiánsky stan tí-pí, táborová brána, poriadna umyvárka, priehrada na potoku, či druhá, tzv. dievčenská latrína.

Tábor nám oficiálne začal slávnostným táborákom, a na druhý deň aj zahájením etapovej hry (t.j. celotáborová hra), v ktorej sa tento krát stali všetky decká mafiánmi rozdelenými do dvoch rodín Fabriziovcov a Bonannovcov, ktoré každý deň „urputne bojovali“ o štvrte mesta New York. Išlo totiž o to, aby rodina dokázala, že je hodná vlády nad mestom a že je dosť súdržná na to, aby sa jej kápo (čiže vodca rodiny) stal novým „Kápo di Tutti Kápo“. No a to mohla dosiahnuť len tým, že bude ovládať viac štvrtí ako druhá rodina. A ako mohli rodiny získať štvrte? Predsa výhrou v jednotlivých etapách, ktorých bolo naozaj mnoho, medzi nimi aj nejaké tie nočné hry. Aby som nebol nejaký tajnostkár tak uvediem aj príklady. Úspech mali hlavne casíno, detektívne pátranie po vrahovi, kradnutie rodinných relikvii, či pobavenie dosluhujúceho Kápa di Tutti Kápo nejakým divadlom. No a medzi etapami sme sa tiež nenudili, pokiaľ práve nebolo nič na robote tak sme si čas vyplnili rôznymi menšími hrami, v našom žargóne „drobničkami“, alebo obyčajným volejbalom či futbalom. A aby toho nebolo málo, tak na záver sme ešte pridali aj tzv. obradovku (čiže večer, za ktorý sme sa snažili prebrať nejakú dôležitú životnú tému, z ktorej vyplynie ponaučenie, tak, aby si to prostredníctvom zažitých emócii všetci zapamätali), v ktorej sme poukázali na dôležitosť života, že je naozaj to najcennejšie čo máme a že teraz sme sa na mafiánov síce iba hrali, ale v skutočnom živote to už žiadna sranda nie je. Taktiež sme sa zamerali aj na tému „Smrť a čo po nej...?“, aby sme ten náš život urobili v očiach detí ešte viac dôležitým. Strach zo smrti, čo je po nej a čo by malo byť zmyslom života, to boli otázky na ktoré odpovedal snáď každý. Z večera všetci odchádzali plní nových zážitkov a dojmov, ako by možno povedali v televízii „nabitý emóciami“, pravdaže len tými kladnými a zdá sa, že sa nám vydaril a jeho účastníci naozaj začnú brať život trochu inak, zmysluplnejšie a vážnejšie, nie tak ľahkovážne ako to berú ľudia, ktorým sú osudy ostatných ukradnuté a život je pre nich len hrou....

Tak isto ako po iné roky sa ani teraz náš tábor nezaobišiel bez nočných prepadov, jednej z obľúbených nočných hier ak sa to tak dá nazvať. Ide tu o to, aby nám bratia skauti z iných zborov v noci ukradli vlajku aj sekerku spod stožiara tak aby sme ich nezbadali, prípadne nechytili až do rána, kedy nám „cennosti“ s radosťou odovzdajú výmenou za raňajky. Aspoň nemáme postavené nočné stráže len tak... No ale môžeme to zhodnotiť tak, že sme mali vcelku úspešné stráže, pretože zo 4 pokusov nás úplne okradli (t.j. aj o vlajku aj o sekerku) iba raz, keď prepadlíci vďačne využili nočný dážď a kým hliadka zatvárala hangár, úplne nás „ošklbali“. V ostatných prípadoch sme pochytali aspoň časť (najprv 9 z 10 – ukradli vlajku, potom 2 z 3 – nepodarilo sa im vziať nič, a nakoniec 2 z 8 – ukradli vlajku) z celého prepadu.

Úsmevná príhoda sa pri prepade podarila Vraťovi, ktorý si ešte v dedine chcel dokázať, že bez problémov zoskočí z autobusovej zastávky, no zlomil si pritom pätu, takže po chytení 2 prepadlíkov zo zvyšných 3 sa nočná stráž ponáhľala s nosidlami pre neho takmer do dediny, ktorá bola dobré 3-4 km za táborom. No nevadí, však ... nosiť 3 týždne sadru na nohe je nič

Hoci si to určite nikto neuvedomoval, tábor sa nám pomaly ale isto schyľoval ku koncu. Postupne sa v predposledný deň začalo rozoberať všetko nepotrebné a večer vybraní roveri pripravili slávnostný táborák, na ktorom sme si čo-to zaspievali a dohodli sa na mene tábora (víťazný návrh: „Fijú, fijú, toľko srandy Modoš 2007... Dobré ne?“ , to ako vznikol je veľmi dlhá história na tento článok) a našlo sa aj vyhlásenie nového Kápa di Tutti Kápo z víťaznej rodiny Bonannovcov. Pri ohni sa sedelo až do neskorej noci a na druhý deň ráno už finišovali prípravy na odchod, spojené s balením a spratávaním táboriska a vôbec – všetkého čo po nás zostalo. Jediná stopa po táborisku bola vyležaná a udupaná tráva na lúke. O 11:00 prišiel nákladiak, naložili sme a nebola po nás ani stopa. Rozišli sme sa v pokoji a hoci každý z nás býva niekde inde, na ďalších pár dní nás určite spájali spoločné spomienky na krásne táborové dni.

Fotky z tábora nájdeš vo fotogalérii.