A sme tu zas

Počas posledných troch dní tohtoročného skautského tábora sa súčasne konalo stretnutie oddielu starších skautov. Už značne odrastení a istým spôsobom spohodlnení a zmeštení skauti sa zišli v piatok poobede na lúke v Jasenovom.


Zišlo sa nás skutočne len pár vytrvalých: Žilďo, Jacho, Kamil Dubík, Mišo Dokupil, po rokoch na tábor na skok zavítala Lucia Ulrichová no a napokon ja. Žiaľ počasie sa nedá objednať dopredu podľa predstáv, tak sme museli brať upršané a chladné počasie. No chladné boli hlavne noci, ktoré niektorí z nás nezvládli prežiť, pardon, prespať v skautskom stane, ale v pohodlí auta, teda ak môžeme vôbec o nejakom pohodlí hovoriť.

V sobotu doobeda po výdatných raňajkách a vzájomnej dohode sme nasadli úplne neskautsky do áut a hurá do nákupného centra MAX v Žiline, kde sme minuli nejaké tie groše. Ale aby ste si o nás nemysleli, že už sú z nás úplní mešťania, tak sme opäť nasadli do áut a naším ďalším cieľom bol skanzen Slovenskej dediny v Martine. Prechádzka skanzenom a obhliadka architektonických ukážok jednotlivých kútov Slovenska nás poriadne vyhladla a ako sa na správnych Slovákov patrí zasadli sme do dobovej krčmičky, kde sme si pochutnali na bryndzových haluškách s kyslím mliekom. Mňam.

Posledný deň nášho stretnutia sme poskytli naše fyzické sily a iné schopnosti (aby som nezavádzali najmä chlapi) mladším skautom a pomohli sme so zabalením tábora.

Škoda však, že som nemala tú možnosť byť takou ozajstnou skautkou, no som rada aspoň za príležitosť byť v oddiely starších skautov. No som tam taká iná členka, pretože všetkých tam spájajú okrem iného aj spoločné zážitky, skúsenosti a hlavne spomienky. Hoci sme si tento krát nezvolili typický skautský program niekde vonku v prírode, myslím, že to boli príjemne strávené chvíle.


Fotky z tábora nájdeš vo fotogalérii.

Fijú, fijú, toľko srandy Modoš 2007... Dobré ne?

Letný stanový tábor, akcia to dlho očakávaná, pretože takéto vyvrcholenia skautského roka sa nám neponúkajú každý deň. Tento krát sa mal konať v lokalite Modoš za obcou Hostie, v okrese Zlaté Moravce. Všetci skauti, skautky, vĺčatá či včielky už od konca školského roka túžobne vyškrtávali políčka v kalendári a čakali na deň odchodu – 21. júl.


No nemôžem povedať, že aj my starší, vyše 15 - roční, čiže roveri, sme sa na tábor netešili, práveže sme boli nabudení o to viac, lebo sme pre menších už od začiatku júla pripravovali bohatý program, pri ktorom sme aj my sami chceli „byť tým deckom“, ako sme si hovorievali, keď už sme vedeli čo bude čakať tú mladšiu generáciu. A to sa teda mali na čo tešiť, veď tri programové porady hneď po sebe hovoria za všetko...

Dni príprav nám ubehli ako voda a... „Už je to tu.“ povedali sme si 20.júla pri našej klubovni v CVČ na Hôrke, kde sme sa stretli všetci starší chalani ako táborový „predvoj“. Veď niekto predsa musel naložiť a vyložiť výbavu, na mieste postaviť základné veci ako hangár, nejakých prvých pár stanov, saunu a aj také latríny (však sme v prírode, nie?). Hneď po príchode na miesto sme sa jemne pobavili na kúdole dymu, ktorý stúpal z karavanu nášho zborového vodcu Gandhiho, ktorý akosi pozabudol na to, že aj na karavane bývajú ručné brzdy, ktoré treba uvoľniť. No čo už, stáva sa aj v lepších rodinách, ale smiech nás čoskoro prešiel pri predstave toho, čo ešte treba porobiť. Určite nebude nikto z nás zapierať, keď poviem, že večer sme boli uťahaní jak také kone, narobení a zničení, takže po krátkej saune (akože za odmenu) sme si vďačne ľahli spať.

No a nastal Deň D – 21.júl. Okolo poludnia sa do rozostavaného tábora dovalilo asi zo dvadsať nadšených detí - mladých skautov a skautiek. Za pár chvíľ postavili všetky ostatné stany, pomohli nám dokončiť niektoré tie základné stavby, ktoré sme dokončovali od skorého rána, a tábor už konečne vyzeral ako sa na taký skautský tábor patrí. V priebehu ďalších dvoch dní sme sa teda už len „hrajkali“ s dokončením takých stavieb ako je stožiar, veľký indiánsky stan tí-pí, táborová brána, poriadna umyvárka, priehrada na potoku, či druhá, tzv. dievčenská latrína.

Tábor nám oficiálne začal slávnostným táborákom, a na druhý deň aj zahájením etapovej hry (t.j. celotáborová hra), v ktorej sa tento krát stali všetky decká mafiánmi rozdelenými do dvoch rodín Fabriziovcov a Bonannovcov, ktoré každý deň „urputne bojovali“ o štvrte mesta New York. Išlo totiž o to, aby rodina dokázala, že je hodná vlády nad mestom a že je dosť súdržná na to, aby sa jej kápo (čiže vodca rodiny) stal novým „Kápo di Tutti Kápo“. No a to mohla dosiahnuť len tým, že bude ovládať viac štvrtí ako druhá rodina. A ako mohli rodiny získať štvrte? Predsa výhrou v jednotlivých etapách, ktorých bolo naozaj mnoho, medzi nimi aj nejaké tie nočné hry. Aby som nebol nejaký tajnostkár tak uvediem aj príklady. Úspech mali hlavne casíno, detektívne pátranie po vrahovi, kradnutie rodinných relikvii, či pobavenie dosluhujúceho Kápa di Tutti Kápo nejakým divadlom. No a medzi etapami sme sa tiež nenudili, pokiaľ práve nebolo nič na robote tak sme si čas vyplnili rôznymi menšími hrami, v našom žargóne „drobničkami“, alebo obyčajným volejbalom či futbalom. A aby toho nebolo málo, tak na záver sme ešte pridali aj tzv. obradovku (čiže večer, za ktorý sme sa snažili prebrať nejakú dôležitú životnú tému, z ktorej vyplynie ponaučenie, tak, aby si to prostredníctvom zažitých emócii všetci zapamätali), v ktorej sme poukázali na dôležitosť života, že je naozaj to najcennejšie čo máme a že teraz sme sa na mafiánov síce iba hrali, ale v skutočnom živote to už žiadna sranda nie je. Taktiež sme sa zamerali aj na tému „Smrť a čo po nej...?“, aby sme ten náš život urobili v očiach detí ešte viac dôležitým. Strach zo smrti, čo je po nej a čo by malo byť zmyslom života, to boli otázky na ktoré odpovedal snáď každý. Z večera všetci odchádzali plní nových zážitkov a dojmov, ako by možno povedali v televízii „nabitý emóciami“, pravdaže len tými kladnými a zdá sa, že sa nám vydaril a jeho účastníci naozaj začnú brať život trochu inak, zmysluplnejšie a vážnejšie, nie tak ľahkovážne ako to berú ľudia, ktorým sú osudy ostatných ukradnuté a život je pre nich len hrou....

Tak isto ako po iné roky sa ani teraz náš tábor nezaobišiel bez nočných prepadov, jednej z obľúbených nočných hier ak sa to tak dá nazvať. Ide tu o to, aby nám bratia skauti z iných zborov v noci ukradli vlajku aj sekerku spod stožiara tak aby sme ich nezbadali, prípadne nechytili až do rána, kedy nám „cennosti“ s radosťou odovzdajú výmenou za raňajky. Aspoň nemáme postavené nočné stráže len tak... No ale môžeme to zhodnotiť tak, že sme mali vcelku úspešné stráže, pretože zo 4 pokusov nás úplne okradli (t.j. aj o vlajku aj o sekerku) iba raz, keď prepadlíci vďačne využili nočný dážď a kým hliadka zatvárala hangár, úplne nás „ošklbali“. V ostatných prípadoch sme pochytali aspoň časť (najprv 9 z 10 – ukradli vlajku, potom 2 z 3 – nepodarilo sa im vziať nič, a nakoniec 2 z 8 – ukradli vlajku) z celého prepadu.

Úsmevná príhoda sa pri prepade podarila Vraťovi, ktorý si ešte v dedine chcel dokázať, že bez problémov zoskočí z autobusovej zastávky, no zlomil si pritom pätu, takže po chytení 2 prepadlíkov zo zvyšných 3 sa nočná stráž ponáhľala s nosidlami pre neho takmer do dediny, ktorá bola dobré 3-4 km za táborom. No nevadí, však ... nosiť 3 týždne sadru na nohe je nič

Hoci si to určite nikto neuvedomoval, tábor sa nám pomaly ale isto schyľoval ku koncu. Postupne sa v predposledný deň začalo rozoberať všetko nepotrebné a večer vybraní roveri pripravili slávnostný táborák, na ktorom sme si čo-to zaspievali a dohodli sa na mene tábora (víťazný návrh: „Fijú, fijú, toľko srandy Modoš 2007... Dobré ne?“ , to ako vznikol je veľmi dlhá história na tento článok) a našlo sa aj vyhlásenie nového Kápa di Tutti Kápo z víťaznej rodiny Bonannovcov. Pri ohni sa sedelo až do neskorej noci a na druhý deň ráno už finišovali prípravy na odchod, spojené s balením a spratávaním táboriska a vôbec – všetkého čo po nás zostalo. Jediná stopa po táborisku bola vyležaná a udupaná tráva na lúke. O 11:00 prišiel nákladiak, naložili sme a nebola po nás ani stopa. Rozišli sme sa v pokoji a hoci každý z nás býva niekde inde, na ďalších pár dní nás určite spájali spoločné spomienky na krásne táborové dni.

Fotky z tábora nájdeš vo fotogalérii.

Úsvit skautingu

Je 31. júla. Ako všetci skauti na svete, tak aj na Slovensku sa nás 23. zbor Nitrava chystal na výstup na vyvolený vrchol Veľký Inovec. Vrámci Slovenska slávili storočnicu skauti na 40 vrcholoch a pripojili sa k tisíckam ďalších na celom svete. Naším cieľom bolo osláviť s východom slnka novú storočnicu skautingu, ráno 1. augusta o 4:30 hod.


Presne 1. augusta v roku 1907, pred sto rokmi, zatrúbil generál Robert Baden Powel na roh antilopy Kudú a otvoril prvý skautský tábor. Tento termín na celom svete považujú skauti za založenie skautského hnutia.

O 15:00 sme v troch skupinách nastúpili do áut, ktoré nás odviezli na úpätie hory. Keď sme sa všetci (21) zišli, mohli sme vyraziť. Výstup bol náročný a dlhý a keďže sme mali na chrbtoch batohy, tí mladší potrebovali pauzu. Po 10 minútach oddychu sme sa rozdelili na tri skupiny – tí ktorí najviac vládali boli v prvej, tí čo menej vládali v druhej a tí najmenší v poslednej skupine. Ja som bol v prvej. Po dlhom šľapaní sme si urobili prestávku pri smerníku. Zistili sme však, že sme iba vo výške 300 m.n.m. a náš cieľ meria 901 m.n.m. Preto sme sa iba napili a pokračovali v ceste. Pomaly sme sa blížili k vrcholu, keď sme narazili na chatu na Inovci. Boli sme šťastní, že sa najeme, no dozvedeli sme sa, ž e chata je zatvorená – maľujú. Chatár však bol milý a predal nám pár sladkostí. Síce nás to nenasýtilo, ale pomohlo. Prišli sme na lúku Inovec, ktorá bola posledným miestom pred rozhľadňou Inovec, naším cieľom. Na rozhľadni sme boli prekvapení nádherným výhľadom na krajinu. Prostredie bolo nádherné. Chvíľu sme sa kochali týmto krásnym výhľadom, ale potom sme sa museli pripraviť na prenocovanie. Urobili sme si prístrešky na bivakovanie, lebo súčasne sme plnili poslednú podmienku odborky táborník. Ja s priateľom sme si spojili naše pršiplášte a natiahli ich medzi stromy. Bol to super prístrešok. Vyspali sme sa, ale už o 4:00 hod. bol budíček a o 4:45 hod. sme v pozore stáli a vítali východ slnka, ako všetci skauti na celom svete a na 40 vrcholoch Slovenska a oslávili sté výročie činnosti skautingu a začiatok nového storočia. Po tomto nádhernom zážitku sme si ešte na chvíľku zaľahli, ale o 7:30 hod. bol znova budíček. Nasledoval slávnostný sľub skautov celého sveta, ktorí si svoj sľub na sté výročie obnovili. Presne o 8:00 hod. sme sľubovali. My ktorí sme sľuby už mali sme ich obnovili a ostatní sľub skladali.

Po týchto slávnostných okamihoch sme sa zbalili a vydali na cestu späť. Dolu nás už čakali autá, ktoré nás doviezli do tábora, ktorý bol vzdialený asi 8 km. O 12:00 hod. sme už všetci sedeli pri chutnom obede, po ktorom sme si v stanoch odpočinuli.

Je to neuveriteľné, že mám sľub obnovený na výročie skautingu. Je to pre mňa česť, pretože sa to môže stať iba raz v živote.

Fotky z Úsvitu nájdeš vo fotogalérii.

Tenkrát po rokoch

Pravdupovediac nevedela som presne kde sa nachádza nová klubovňa. Aktívne som sa neukázala, no asi tomu bude rok. O stretnutí bývalých skautov a skautiek, ktorí už nefungujú v zbore alebo v skautingu vôbec, mi vravel ako ináč Žiletka.


Spolu s niekoľkými starými Vydrami som si však hneď povedala, že to nie je zlý nápad. Nasledujúcu sobotu sme potom chvíľu blúdili, ale potom sme trafili do klubovne na Hôrke. Pod pazuchou starú kroniku, a pred sebou ako vchádzam, desiatka ľudí, ktorých som nevidela ani nepamätám...teda snáď si spomeniem. Časkeho pred pár mesiacmi v meste, Miša Berku...tak to smelo tipnem zo štyri roky, Ivora...asi od Žiletkovej svadby....nie nechce sa mi veriť, a vlastne raz som ho ešte stopla na výpadovke na Bratislavu... Trapas- že by som niekoho nezaradila sa nekonal, zato na mňa mnohí pozerali, že som dáko vyrástla. Medzi známymi tvárami ešte navrch tri manželky a dvaja drobci.

Pozeranie starých fotografií bolo tak trocha ako na stretávke. Nasledovali salvy smiechu, rekonštrukcia starých udalostí z táborov, akcií, puťákov. Povyrástli sme, ale nezabudli. Žiletka nezabudol spomenúť, ako náš zbor funguje v dnešných dňoch. Ťahačov sme odchovali my "starí". Bol to fajn pocit a pripomína mi to, že je aj čas na družinové stretnutie. Tam ale ešte manželia a deti na "prezenčke" figurovať nebudú.

Ivor bol po, kratšej skúške asertivity vybraný za vodcu oddielu dospelých skautov. Spoločne sme usúdili, že stretnúť sa znova na jar a tentokrát niekde vonku by mohlo byť veľmi fajn. Necháme sa prekvapiť, čo sa z toho vykľuje.

Foto z akcii najdete vo fotogalérii.

Aby sme však dali veci na pravú mieru. Všetko to spáchal Gandhi za čo patri moje veľké ďakujem. Vraj sa s tým pohrával dlhšie no akosi sa to podarilo zorganizovať až teraz. A osud to chcel tak, že to padlo na začiatok roka ktorý sa nesie v oslavách stých narodenín skautingu. A preto dúfam že na ďalšom stretku na El. Rancho de Gandhi v apríli sa stretneme ešte vo väčšom počte.

Ak máte na niekoho kontakt prosim pošlite ho na 23.zbor@ gmail.com

Žilďo

Skautský tábor 2006

Je piatok 28. júla a všetci skauti a skautky z 23. zboru Nitrava a 144. zboru posolstva B.P. Vráble sa už tešia na tohtoročný letný tábor Cibajky 2006. Neviem ako vy, ale ja som bola strašne nervózna a do poslednej minúty som si kontrolovala či mám všetko...


Prišiel deň D. Stretnutie bolo 8:15 na vlakovej stanici Nitre. Cesta trvala asi 2 hodiny. Po dlhej ceste sme konečne dorazili na miesto. Museli sme však ešte čakať, lebo tí, čo tam boli pred nami sa ešte nezbalili. A tak všetci buď oddychovali, jedli alebo hrali futbal. Keď už odišli pre nás sa začala robota. Mali sme postaviť stany, kde budeme spať, jedálensky stan kuchyňu a tí-pí. Tento deň bolo strašne teplo. Keď sme mali všetko postavené, každý si odfúkol. Aj keď to teplo, bolo stále lepšie ako počasie v ostatných dňoch. Neskôr sa slnko objavilo len sem tam.

Cez ďalšie dni sme ešte postavili bránu a nástenku. Väčšiu časť dňa sme hrali rôzne hry ako napríklad čambrlu, rozťahovanú, alebo rôzne naháňačky. Samozrejme konali sa aj také hry, ako že sme sa rozdelili do indiánskych kmeňov a v rámci nich sme plnili všelijaké úlohy.

Najväčší zážitok bol asi pre všetkých, keď sme išli spať ako sa hovorí "pod holé nebo". Keď sme vyrazili bola už tma. Všetci sa balili čo najrýchlejšie a tak, aby mali všetko a nič si nezabudli. Lebo ak si zabudnete spacák, alebo povedzme bundu verte mi, nie je to sranda.

Celú cestu do dediny sme mali ísť tak, aby nás nik nevidel a nezbadal. Večer sme mali jednu úlohu a to, aby sme o polnoci na cintoríne našli najstarší hrob. Cintorín sme síce našli, ale bolo tam plno ľudí (v skutočnosti takých podnapitých chalanov) a keďže nás nemal nikto vidieť museli sme to odvolať. Medzitým sme ochutnali surové kukuričky, ktoré sú fakt dobré.

Potom nastal čas pobrať sa do postele (ha, ha veď viete ako to myslím). Našli sme si miesto za dedinou blízko pri lese. Nevstávali sme moc neskoro. Naraňajkovali sme sa, pobalili a išli sme znova do dediny. Na deň sme dostali niekoľko úloh a to sú:
- povedať do rozhlasu niečo a skautingu
- podojiť kravu (kozu)
- pomôcť nejakému obyvateľovi

Popri tom sme si zahrali aj hru "Menil dedko menil". Pointa tejto hry je taká, že sme mali vymeniť čo najväčšiu vec. Veľmi sme sa pritom zabávali a nakoniec nám ostal starý bicykel, ktorý Brian pomenoval ako Žofka. Najťažšie zo všetkého bolo to dojenie. Aj keď by ste si mysleli, že na dedine má nejeden kravu (príp. kozu), tak by ste sa mýlili. Nejaké kozy sme našli na neďalekom salaši, no ani len chytiť sa nám ich nepodarilo, nieto ešte podojiť. Keď sme sa vracali, ešte sme nejaké našli, ale všetci sme sa ich báli a tak z podojenia nebolo nič.

A pravdaže mali sme aj niekoľko prepadov. Myslím, že stráže boli v celku úspešné.

Keď nastal návštevný deň, tábor sa premenil na nejakú prestupnú stanicu, kde neustále niekto prichádzal i odchádzal. Väčšina rodičov so svojimi deťmi sa išli najesť do neďalekého salaša, ktorý niesol názov "Kostrín" Večer sa konečne tábor zmenil z prestupnej stanice na náš tábor.

Konala sa aj celodenná túra. Tento rok to bola túra na Javorov vrch. Keď sme konečne dorazili do tábora, všetci boli nenormálne unavení a vyčerpaní. Aj ten najmenší otlak čo sa vytvoril sme cítili ako ten najväčší otlak na svete.

Ako každý rok, tak aj tento si niektorý z nás spravili nováčikovskú skúšku a skautský sľub. Boli to chalani z Nitry, z družiny "Netopiere" a jedno dievča z družiny "Pripínačky".

Všetkým nám bolo perfektne, aj keď nám počasie neprialo. Dúfame tiež, že sa to bude opakovať ešte dlhé roky.

Ďalšie články...