Bí-Pího príbeh

Prvá oddielovkav tomto skautskom roku bola v Banskej Štiavnici,kde sa nám stále páči a vždy tam objavíme miesta, na ktorých sme predtým nikdy neboli. Ubytovaní sme boli v skautskej klubovni 54. zboru v historickej časti mesta. Privítala nás Pančelka, ktorá nám poukazovala, kde čo majú a nakoniec nás nechala, nech si robíme svoj program. Klubovňa  je oproti našej klubovničke obrovská. Na stenách mali družiny nástenky, na sedenie pohodlné sedačky, knihovničku s rôznymi knihami a spoločenskými hrami. Celkovo je veľmi útulná, a tak sme sa tam za chvíľku cítili skoro ako doma.

Pre všetkých, no hlavne pre skautky, ktoré plnili nováčikovskú, som začal čítať životopis Badena-Powellaako Bí-Pího príbeh. Jeho životný príbeh je zaujímavý no dlhý, a preto bol rozdelený na malé časti. S každou častou bola aj spojená úloha z nováčika,ktorú všetci plnili.

Deti sa tak dozvedeli, že Baden-Powell nebol najlepší žiak, ale zato bol veľmi živý chlapec. Prihlásil sa do armády, kde bol veľmi rešpektovaný aj medzi nepriateľmi. Vďaka jeho odvahe a skautským schopnostiam ho volali “Impeesa“ – „Vlk ktorý nikdy nespí“. Pomaly a pozorne rozvíjal Bí-Pí myšlienky skautingu. Chcel mať istotu, že to bude fungovať, a tak v lete roku 1907 zobral skupinu dvadsiatich chlapcov na ostrov Brownsea do prístavu Poole na prvý skautský tábor na svete. To bol vlastne začiatok skautingu. Skautské hnutie rástlo ďalej. V deň, keď dosiahlo svoj 21. rok a stalo sa teda „plnoletým“, malo už viac než dva milióny členov v prakticky všetkých civilizovaných krajinách sveta. Pri tejto príležitosti kráľ Juraj V. udelil Bí-Pí-mu titul baróna a meno Lord Baden-Powell z Gilwellu.Nakoniec sa dozvedeli jeho posledný odkaz, kde bola veta: Pokúste sa zanechať svet o niečo lepší, než ste ho našli. 
Kde v Štiavnici sme ešte neboli a dá sa tam dobre zabaviť? No predsa v TerraPermonii! Úžasné tvorivé dielne, kde sa zabavia malé deti ale aj veľkí dospeláci. Mohli sme do sýta vyrezávať drevené zvieratká, vŕtať, maľovať a potom vystrihovať rôzne veci. Fosforovňa alebo fosforová stena, ktorá svietila podľa toho, ako sme pred ňoustáli, mala tiež niečo do seba. Mašinkáreň bola zas miestnosť, kde bola krajinka vymodelovaná do najmenšieho detailu, kde uháňali nákladné vlaky a moderné rýchliky.
Večer sme si ešte sadli do kaviarne Divná Pani. Bolo to iné ako v čajovni Klopačka, ale aj toto prostredie bolo veľmi pekné a malo svoje čaro. Na druhý deň ráno som šiel na Trojičné námestie so skautkami a radkyňami Líškou a Nezábudkou. Späť som už ale šiel s novými Rangerkami. Rangeri majú heslo: viesť príkladom a o to sa ony dve určite snažia. Potom už sme stihli len kúpiť niečo na pamiatku alebo darček pre niekoho doma a rýchlym krokom sme išli domov.
Všetkým sa veľmi páčilo,a tak som im sľúbil, že na jar sa do Banskej Štiavnice náš oddiel ešte vráti. Zas na také miesta, kde sme ešte neboli.

Omo