Nox Čupakabri na Šraneckých pieskoch
Nneďaleko Lakšárskej Novej Vsi, 5./6.6.2021) Písal sa rok 2021. Konkrétnejšie 5. jún 2021. Bola to príjemná sobota, slnko svietilo a pofukoval jemný vánok. Skupinka nadšených skautov sa stretla na autobusovej stanici v Nitre, odkiaľ sa mala presunúť do malebnej obce Rohožník, z ktorej mali pokračovať vo svojej púti na Šranecké piesky.
Cesta autobusmi nebola zlá, aj keď nám kvôli rúškam bolo trochu teplo. Počas celých 24 hodín, ktoré sme spolu prežívali sme hrali hru s originálnym názvom ,,Daj si desať”. Princíp hry bol jednoduchý, kedykoľvek ste komukoľvek z družiny mohli prikázať aby si, nečakane, dal desať klikov. Ako jediná žena na tejto výprave som bola privilegovaná a mohla som robiť ženské kliky, ale aj tak sme všetci nevyužili naplno naše právomoci, aj keď to bola zábava.
No ale späť k našej ceste. V Bratislave sme pekne stihli prestúpiť, v Rohožníku si niektorí z nás dokúpili zásoby a už nás len čakala trasa dlhá 9 km na miesto, kde sme sa chceli utáboriť. Prechádzali sme cez borovicové lesíky, ktoré boli nádherné, napriek tomu, že boli umelo vysadené. A potom konečne piesok, niektorí sme sa vyzuli, spravili sme si fotky a tešili sa ako malé deti na pieskovisku. Pomaly, ale isto sme sa blížili k nášmu cieľu, opäť cez borovicový lesík až sme sa večer dostali na obrovskú lúku obklopenú borovicami. Toto bol náš cieľ, aj keď aj tu mal byť piesok, no bohužiaľ nebol. 4
Rozdelili sme sa na 3 skupinky, Bujón, Pedro a Tomáš naľavo, ja, Počítač a Matúš napravo a Maslo šiel sám ďalej rovno. Prichystali sme si veci na spanie a pobrali sme sa späť na miesto, kde sme sa rozdelili, aby sme sa spoločne najedli. Popri jedle sme sa naďalej rozprávali, odháňali komáre a smiali sa, keď tu z ničoho nič auto. Pomaly sa k nám blížilo, zaplo reflektor na streche a v tom momente som si myslela, že sú to vojaci, keďže sme boli na území, ktoré im patrí, a preto som sa ako nebojácna žena schovala medzi chlapcov. Nakoniec to bol len poľovník, ktorý nás varoval, že budú niekde v blízkosti poľovať a máme si zapnúť baterky, aby vedeli, že sme to my. Potom nás opustil a my sme sa vrátili k našej debate.
Približne o polnoci sme sa opäť rozlúčili a pobrali sa spať, s tým že sa na tom istom mieste stretneme ráno o 7:30. My sme zaspali celkom rýchlo, aj keď Matúš bol už od nejakej 3-4 hore a približne o hodinu neskôr sa k nemu pridal aj Počítač. Ja som samozrejme spala najdlhšie, aj keď som vstávala pred 6. Pobalili sme si všetky veci a odniesli ich na stanovené miesto, ale keďže času bolo ešte dosť tak sme sa rozhodli ísť prebudiť prvú skupinu. Nechápem ako, ale chlapci sa zobudili až keď sme stáli meter od nich a smiali sa ako zlato spia. Chceli sme zobudiť aj Masla, ale prišli sme až keď už vstal.
7:30 sme vyrazili, aby sme stihli autobus naspäť do Bratislavy kde sme mali prestupovať na vlak a z tade na ďalší a z tade na autobus do Nitry. Pri toľkom prestupovaní nie je šanca, že sa niečo pokazí, však? A takmer sa ani nič nepokazilo, iba sme skoro nestihli práve ten posledný autobus, ktorý nás mal doniesť už len domov. Ale šťastie nám prialo a stihli sme ho, aj keď len tesne. V jednom z vlakov sme stretli skautov z Malaciek, ktorí boli strašne milí a veľmi nás potešilo, keď sa nám prihovorili.
No a tak skončila naša legendárna prvá NOXová výprava a jednoznačne sa tešíme na ďalšiu.
napísala Ema
