Expedícia Jašteričiek na Liptove
Expedícia je dosť vážna vec a preto sme všetko dopredu plánovali. Kam pôjdeme? Ako pôjdeme? Kde budeme spať? Aká bude strava? A čo všetko chceme vidieť za taký krátky čas? Keď sme toto všetko mali premyslené, zdalo sa, že nás nemôže nič prekvapiť. Pravda je taká, že veci často dopadnú inak, ako sme si naplánovali.
Až prišiel deň D a naša družina vyrazila v jeden augustový piatok na čiernom štvorkolesovom tátošovi smer Liptov. Cesta rýchlo ubiehala a my sme mali dobrú náladu, lebo sme si mysleli, že už čoskoro prídeme do cieľa a postavíme si tam stany. Ostali sme ale skoro zaseknutí v kolóne a nudu sme zaháňali pozorovaním alebo mávaním na okoloidúcich. Neskoro večer sme prišli do cieľa našej cesty, ktorým bola rozprávková drevenica rodiny Bosonohej Triesky. Vedľa nej sme si postavili stany a naplánovali si cieľ ďalšej cesty – vrch Baranec.
V sobotu sme vstávali veľmi skoro, lebo nás čakala náročná túra. Ráno bolo ešte chladno, ale postupne bolo teplejšie. A tak sme mali okrem potravín v batohu aj bundy. Chodník bol kľukatý a strmý. Stromy po čase vystriedali skaly a kosodrevina, čo znamenalo, že vrch Baranec je už na dosah. Po ceste sme s úžasom pozerali, keď nás míňal starší pán v rokoch ako nič. Z posledných síl sme prišli na vrchol. Najskôr boli všade mraky, ale keď ich vietor odvial, tak sa nám ukázal krásny výhľad. Pridali sme sa k ostatným turistom, čo tam už oddychovali, naobedovali sa, odfotili a šup dole. Doslovne to platí o Trieske a Líške, ktoré išli dole kopcom ako dva rýchliky. Po veľkej námahe by to chcelo niečo sladké. Trieska nás navigovala podľa navigácie do Liptovského Mikuláša, kde je najlepšia zmrzlina. A mala pravdu a odporúčam ju všetkým. Kým zapadlo slnko, ešte sme sa stihli okúpať v Liptovskej Mare. Na večeru sme si opiekli to, čo každému chutí. Neskôr, keď už všetci spali, sme ešte s Líškou pozerali, ako padajú Perzeidy. Nemám dobré oči, lebo ich Líška videla viac.
V nedeľu ráno som bol s Trieskou na omši v kostolíku, z ktorého priam dýchala história. Po raňajkách sme sa vybrali na ľahšiu túru. Pridala sa k nám aj Trieskina sesternica Žofka, skautským menom Lacetka. Cieľom bol veľký hrad Likava kúsok od Ružomberku. Pri kupovaní študentských lístkov pre celú družinu ma pokladníčka pokladala za učiteľa, čo bolo celkom vtipné. Vlastne svojím spôsobom skautský vodca učiteľ aj je. Hrad bol veľký, ale bol v rekonštrukcii, a tak sme videli len Huňadyho vežu. Najviac nás samozrejme zaujali mučiace nástroje. Pokochali sme sa výhľadom a pridali sa k skupinke ľudí, ktorým práve sprievodkyňa rozprávala celú históriu hradu. Potom sme skončili v Ružomberku na námestí, kde sme hľadali niečo na obed. Nakoniec sme sa rozlúčili s Trieskou a Žofkou a vybrali sa domov. Cesta ubehla veľmi rýchlo. Vlastne celý víkend, ale to bolo tým že sme sa ani chvíľu nenudili a veľa toho stihli. Verím, že v budúcnosti naša družina znova pôjde na expedíciu.
Ako opísali expedíciu Jašteričky?
Trieska: „Všetko vyšlo parádne. Aj počasie sa správalo slušne.“
Líška: „Prekonanie samej seba a výstup z komfortnej zóny.“
Nezábudka: Nenachádzala správne slová.
Roman Omo Molnár
