Začiatok sveta sa oddialil
(8.-23.8.2020, Nevoľné) Je piatok. Mám pred dovolenkou, tak je v práci čo doháňať. Pípla SMS. Prosím kúp 5 chlebov. Vodca tábora vie, že večer prídem na tábor...
Balím sa tak aby vošiel nákup.
Je 18:00 a parkujem pred obchodom, kupujem veci podľa zoznamu a pred obchodom poctivo balím nech sa potom nezdržujem. Cestou na diaľnici ma chytí búrka. Človek zrazu prehodnocuje či je dobrý nápad sa v daždi trepať cez les. Túžba je však silnejšia. Spomaľujem. Nie je kam sa ponáhľať. Búrka utícha. Parkujem na družstve a víta ma stádo oviec. Vracajú sa z paše. Tak mám pár minút na zastavenie sa. Beriem ruksak a dve tašky. Zbalený ako zelenáč na prvý tábor. Tašky sú však plné potravín. Čaká ma cesta asi 40 minut.
Terén je ťažký, svetla stále menej a menej. Čelovku však nevyťahuje, oddychujem snáď každých 150 – 200 m. Zrazu sa za mnou zjaví auto. Celý natešený, že ma odvezie. V aute mladá pani (P) a vedľa babka bez pohybu.
P: Mladý pán kam idete.
P: A svetlo máte
Ja: Mám, nepotrebujem
P: A viete kde to je?
Ja: Viem, ale nebol som tam.
P: Viete že sa tu pohybuje medvedica s troma mladými.
Ja....
P: Nemôžem Vás odviesť mám plno.
Auto sa stráca a ja v myšlienkach. Aj keby stretnem medveďa asi rýchlejší nie som. Túžba je však silnejšia.
Kráčam ďalej blížim sa no divné je že hlasy nie je počuť, svetlo nie je vidno.
Po chvíli zazriem 4 fakle. Je okolo 21:30 a začína slávnostný oheň. Prichádzam na začiatok. Prezliekam sa predychávam prvé piesne. Neskôr prednesiem reč a objednám si pesničku čo mi pripomína jeden z prvých táborov.
Výber pesničiek neskutočný, program výborný. Okolo 23:30 ukladáme deti spať. Chalani ma volajú do sauny no odolávam. Chcem stihnúť pár rozhovorov.
Sedíme v Tee-Pee. Zakladáme oheň a bavíme sa. Prichádzajú chalani zo sauny, no nezastavujú sa. Idú pripraviť sľub. Ten môj bol cez deň a hromadný. Už roky robíme individuálne a v noci. Má to svoje čaro. O 2:00 budím Jakuba na sľub. Pristavujem sa pri nočnej službe. Idem sa prejsť a líham do spacáku. Budí ma mravček ktorý zospodu karimatky škrabe.
Ráno je sviatok, aby sme stihli omšu treba vstávať skôr. 7:15 vyrážame smer dedina. Pozriem na dve baby a oni bosé. Plnia výzvu 72 hodín na boso. Keď si predstavím čo ich čaká nezávidím. Dávajú to bravúrne. Žiadna mäkučká trávička, žiaden piesok. Kamene, skaly, kamene, skalky a asfalt. Ešteže pomáhajú chalani a časť ich nesú na pleciach.
Po omši pár rozhovorov s miestnymi. Vysvetľujeme, že nie nemá špinavé topánky, ale plní výzvu. Slnko intenzívne hreje. Čaká nás pomalá cesta do tábora. Dojedám raňajky, strielame zo zemiakového dela, decká idú na program, pomáham v kuchyni.
Idem sa prejsť. Roj koníkov ma doprevádza. Pospomínam na desiatku táborov. Pospomínam na ľudí, ktorí sa vryli do pamäti. Kochám sa táborom. Dalo by sa písať veľa.
Kto nezažil nepochopí.
Blíži sa búrka. Vidíme dážď, počujeme dážď, búrka nás však obchádza. Takto je to tu už niekoľko dní. Čakajú ma ďalšie povinnosti. Je 16:01 a slúžim (heslo roverov a dospelých skautov), beriem cestou domov skauta čo v noci sľuboval a jeho sestru. Prichádzam domov skoro po 24 hodinách. Unavený a pritom tak nádherne oddýchnutý. Kto nezažil nepochopí.
PS: Medvede sú v okolí táboriska roky na samotnom táborisku ich nikto nikdy nevidel.
